Profesijné uznávanie

top 1 Náčrt genézy komunitárnej úpravy uznávania odborných kvalifikácií

Komunitárny systém uznávania odborných kvalifikácií úzko súvisí so zabezpečením voľného pohybu osôb a služieb v rámci vnútorného trhu Európskych spoločenstiev. Komunitárny systém uznávania odborných kvalifikácii bol spočiatku veľmi čiastkový, keďže zabezpečoval len uznávanie odborných kvalifikácií vybraných povolaní, a teda sa vyznačoval tzv. odvetvovým prístupom. Od 70. rokov minulého storočia boli prijímané dvojice smerníc, ktoré pre konkrétne povolania (lekári, zubní lekári, veterinárni lekári, pôrodné asistentky, sestry, architekti) stanovovali na jednej strane minimálne požiadavky na vzdelanie a odbornú prípravu osôb vykonávajúcich tieto povolania a na druhej strane zabezpečovali automatické uznávanie ich kvalifikácie. Odvetvový prístup k uznávaniu odborných kvalifikácii bol teda založený na harmonizácii, resp. koordinácii požiadaviek na vzdelanie a odbornú prípravu v členských štátoch, ktorá umožňovala následné automatické uznávanie odborných kvalifikácií získaných v členských štátoch. Nevýhodou odvetvového prístupu bol najmä veľmi obmedzený rozsah uznávania, ktoré sa týkalo len konkrétnych povolaní. Harmonizácia požiadaviek na vzdelanie a odbornú prípravu predstavovala veľmi zložitý a zdĺhavý postup. Na druhej strane, najväčšou výhodou tohto prístupu bolo, že vzhľadom na harmonizáciu požiadaviek na vzdelanie a odbornú prípravu vo všetkých členských štátoch bolo možné garantovať automatické uznanie odbornej kvalifikácie žiadateľa z ktoréhokoľvek členského štátu. \Craig, P., De Búrca, G.: EU Law. Texts, Cases and Materials. Third edition. Oxford: Oxford University Press, 2003, s. 777.\

Komplexnejší prístup k uznávaniu odborných kvalifikácii priniesla až smernica č. 89/48/EHS o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov, \Ú. v. ES L 19, 24.1.1989, s. 16.\ ktorá znamenala odklon od predchádzajúceho odvetvového prístupu zameraného na konkrétne povolania a vytvorila všeobecný systém vzájomného uznávania odborných kvalifikácií, ktorý sa vzťahoval na všetky regulované povolania (t.j. povolania, ktoré bolo možné v členských štátoch vykonávať len po splnení stanovených požiadaviek). Tento systém bol založený na vzájomnej dôvere členských štátov, keďže nebola zabezpečená žiadna harmonizácia požiadaviek na vzdelanie a odbornú prípravu v jednotlivých členských štátoch. Nová smernica však umožňovala žiadateľovi, ktorý spĺňal požiadavky na výkon konkrétneho povolania vo svojom členskom štáte, prístup k výkonu tohto povolania v inom členskom štáte. Táto smernica zabezpečila uznávanie „konečných produktov“ – jednotlivcov, ktorí už absolvovali potrebné vzdelanie a odbornú prípravu na výkon svojho povolania v jednom z členských štátov. \Craig, P., De Búrca, G., op. cit. , s. 780.\ Pre prípad podstatných rozdielov vo vzdelaní a odbornej príprave v členských štátoch, ktoré boli prirodzeným dôsledkom absencie harmonizácie právnej úpravy členských štátov v tejto oblasti charakteristickej pre odvetvový prístup, smernica umožňovala členským štátom, aby vyžadovali od žiadateľa z iného členského štátu absolvovanie kompenzačného mechanizmu vo forme adaptačného obdobia alebo skúšky spôsobilosti. Na rozdiel od odvetvového prístupu však tento všeobecný systém uznávania negarantoval automatické uznanie odbornej kvalifikácie žiadateľa. Ak však žiadateľ absolvoval vyššie vzdelanie v dĺžke aspoň troch rokov a odbornú prípravu potrebnú na výkon regulovaného povolania v členskom štáte, iný členský štát nemohol žiadateľovi zamedziť prístup k výkonu regulovaného povolania len na základe toho, že jeho odborná kvalifikácia je nedostatočná. Členský štát, v ktorom žiadateľ chcel vykonávať regulované povolanie, bol teda povinný úmať odbornú kvalifikáciu žiadateľa, ktorú získal v inom členskom štáte, a vziať ju do úvahy pri rozhodovaní o tom, či žiadateľ spĺňa požiadavky na výkon regulovaného povolania v hostiteľskom členskom štáte. \Pozri rozsudok Súdneho dvora ES zo 7. mája 1991, vec C-340/89, Irène Vlassopoulou v. Ministerium für Justiz, Bundes - und Europaangelegenheiten Baden-Württemberg. Zb. rozh. SD ES 1991, s. I-2357, bod 16.\

Smernica č. 89/48/EHS, ktorá sa týkala len žiadateľov, ktorí absolvovali aspoň trojročné vyššie vzdelanie, bola neskôr doplnená smernicou č. 92/51/EHS o druhom všeobecnom systéme uznávania odborného vzdelania a prípravy, ktorou sa dopĺňa smernica 89/48/EHS. \Ú. v. ES L 209, 24.7.1992, s. 25.\ Táto druhá smernica bola založená na rovnakom prístupe ako prvá všeobecná smernica, ale vzťahovala sa na žiadateľov, ktorí absolvovali vyššie vzdelanie v dĺžke aspoň jedného roka, alebo boli držiteľmi iných osvedčení o vzdelaní a odbornej príprave, ktoré ich oprávňovalo vykonávať regulované povolanie.

Všeobecný systém uznávania bol doplnený treťou smernicou č. 1999/42/ES, ktorou sa zavádza mechanizmus uznávania kvalifikácií na odborné činnosti, na ktoré sa vzťahujú smernice o liberalizácii a prechodných opatreniach a ktorými sa dopĺňa všeobecný systém uznávania kvalifikácií. \Ú. v. ES L 201, 31.7.1999, s. 77.\ Táto smernica nahradila predchádzajúce smernice o liberalizácii a prechodných opatreniach v niektorých priemyselných a obchodných odvetviach.

Uvedené tri smernice vytvárali všeobecný systém uznávania odborných kvalifikácií. Prvé dve všeobecné smernice, ako aj väčšina odvetvových smerníc, boli zmenené a doplnené smernicou č. 2001/19/ES, \Ú. v. ES L 206, 31.7.2001, s. 1.\ ktorá okrem iného zjednodušila systém koordinácie podľa všeobecných smerníc a premietla do ich znenia judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti.

S účinnosťou od 20. októbra 2007 boli takmer všetky smernice v oblasti uznávania odborných kvalifikácií (tri všeobecné smernice a dvanásť odvetvových smerníc) zrušené a nahradené novou smernicou č. 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií \Ú. v. EÚ L 255, 30.9.2005, s. 22.\ (ďalej len „smernica o uznávaní“). V platnosti však zostali niektoré osobitné smernice týkajúce sa uznávania, napríklad smernica č. 98/5/ES o uľahčení trvalého výkonu povolania advokáta v inom členskom štáte ako v tom, kde bola získaná kvalifikácia. Tieto osobitné nástroje sa použijú namiesto smernice o uznávaní (článok 2 ods. 3 smernice o uznávaní).

top 2 Ciele a funkcie komunitárnej úpravy uznávania odborných kvalifikácií

Prístupu migranta k výkonu povolania v inom členskom štáte môžu brániť tri hlavné prekážky vo forme požiadaviek členského štátu, ktoré sa týkajú:

  1. vstupua pobytu migranta na území členského štátu,
  2. štátnej príslušnosti migranta,
  3. odbornej kvalifikácie migranta.

Komunitárna správna úprava sa snažila zabezpečiť, aby tieto prekážky nebránili štátnym príslušníkom členských štátov vo výkone ich povolania v iných členských štátoch. Pokiaľ však ide požiadaviek týkajúcich sa odbornej kvalifikácie migranta, zákonodarca Spoločenstva sa nesnažil odstrániť tieto požiadavky, ale zaviazal členské štáty, aby ich prispôsobili tak, aby ich mohli splniť aj štátni príslušníci z iných členských štátov. Tieto vnútroštátne úpravy výkonu povolania vytvárajú monopoly, ktoré bránia osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky stanovené štátom alebo príslušnou profesijnou organizáciou, vo výkone tohto povolania. \Pertek, J. : La reconnaissance des diplômes, un acquis original rationalisé et développé par la directive nº 2005/36 du 7 octobre 2005. In Europe, 2006, s. 4.\ pol vytvorený požiadavkami na výkon povolania slúži na jednej strane na ochranu osôb, ktoré tieto požiadavky spĺňajú a sú oprávnené vykonávať toto povolanie, a na druhej strane na ochranu príjemcov služieb, t.j. verejnosti, keďže splnenie stanovených požiadaviek garantuje určitú kvalitu a kompetentnosť výkonu povolania.

Komunitárna právna úprava uznávania odborných kvalifikácií plní niekoľko funkcií. V prvom rade mení štruktúru vnútroštátneho monopolu a „otvára“ jednotlivé regulované povolania pre štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorým umožňuje účasť na monopole, ktorý bol pôvodne vyhradený len pre štátnych príslušníkov daného členského štátu. Túto úlohu plnilo sedem odvetvových smerníc, ako aj všeobecné smernice, a v súčasnosti ju plnia ustanovenia kapitol I a III hlavy III smernice o uznávaní, ktoré na zrušené smernice nadväzujú.

Ďalšou úlohou komunitárnej právnej úpravy uznávania odborných kvalifikácií je vytvoriť v rámci takto upraveného monopolu výkonu povolania v danom členskom štáte „zdieľanú exkluzivitu“ výkonu povolania, na ktorej sa zúčastňujú jednak štátni príslušníci daného členského štátu, ako aj migranti z iných členských štátov. Tieto dve skupiny osôb oprávnených podieľať sa na vnútroštátnom monopole sa odlišujú predovšetkým profesijným titulom, ktorý sú pri výkone svojho povolania oprávnení a povinní používať. Štátni príslušníci daného členského štátu používajú pôvodný titul charakteristický pre monopol v tomto štáte, zatiaľ čo štátni príslušníci iných členských štátov používajú titul, ktorý pochádza z ich členského štátu, v ktorom získali kvalifikáciu. Túto úlohu pôvodne plnili iba dve osobitné smernice týkajúce sa advokátov, \\Smernica Rady č. 77/249/EHS na uľahčenie účinného výkonu slobody advokátov poskytovať služby (Ú. v. ES L 78, 26.3.1977, s. 17) a smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 98/5/ES o uľahčení trvalého výkonu povolania advokáta v inom členskom štáte ako v tom, kde bola získaná kvalifikácia (Ú. v. ES L 77, 14.3.1998, s. 36). ale v súčasnosti ju plnia aj ustanovenia hlavy II smernice o uznávaní, ktoré upravujú dočasné a príležitostné poskytovanie služieb v členskom štáte na základe kvalifikácie získanej v inom členskom štáte.

Treťou funkciou komunitárnej úpravy uznávania, ktorá je alternatívou k druhej funkcii (vytvorenie zdieľanej exkluzivity v rámci monopolu) v závislosti od typu monopolu, je vytvorenie nového monopolu popri pôvodnom monopole v danom členskom štáte. Túto funkciu plnia dve citované smernice týkajúce sa advokátov, ako aj ustanovenia hlavy II smernice o uznávaní upravujúce poskytovanie služieb na základe kvalifikácie získanej v inom členskom štáte.

Štvrtou funkciou komunitárnej úpravy uznávania, ktorú sa objavila až v novej smernici o uznávaní, je umožnenie účasti na exkluzivite monopolu v danom členskom štáte poskytovateľom služieb z iných členských štátov na základe hlavy II smernice o uznávaní. Po overení kvalifikácie poskytovateľa hostiteľským štátom môže tento poskytovateľ poskytovať služby pod titulom tohto štátu, a nie pod titulom svojho domovského štátu, čo je obvyklý prípad. Poskytovateľ služieb sa teda zúčastňuje na monopole v hostiteľskom členskom štáte, hoci nie je jeho súčasťou, čo je dôsledkom toho, že v hostiteľskom členskom štáte iba poskytuje služby, a nie je v ňom usadený. \Pertek, J., op. cit., s. 5.\

top 3 Smernica č. 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií

top 3.1 Predmet úpravy smernice o uznávaní

Podľa článku 1 smernice o uznávaní táto smernica stanovuje pravidlá, podľa ktorých členský štát, ktorý na svojom území umožňuje prístup k regulovanému povolaniu alebo výkon regulovaného povolania na základe osobitných odborných kvalifikácií (ďalej len „hostiteľský členský štát“), uznáva odborné kvalifikácie získané v jednom alebo viacerých členských štátoch (ďalej len „domovský členský štát“), a ktorý umožňuje osobe s takými odbornými kvalifikáciami vykonávať rovnaké povolanie v tomto štáte, na prístup k tomuto povolaniu a výkon tohto povolania.

Smernica o uznávaní teda upravuje uznávanie odborných kvalifikácií, ktoré boli získané v jednom z členských štátov. Nevzťahuje sa však na uznávanie odborných kvalifikácií, ktoré získali štátni príslušníci tretích štátov mimo územia Európskej únie. Tieto odborné kvalifikácie môžu členské štáty uznávať podľa vlastných predpisov. Každé uznávanie by však v každom prípade malo rešpektovať minimálne požiadavky na odbornú prípravu pre určité povolania (bod 10 odôvodnenia smernice o uznávaní).

top 3.2 Podmienky použitia smernice o uznávaní

Pre použitie smernice o uznávaní sú rozhodujúce tri aspekty:

  1. vecná pôsobnosť smernice,
  2. osobná pôsobnosť smernice,
  3. pôvod dokladu o odbornej kvalifikácii.

top 3.2.1 Vecná pôsobnosť smernice o uznávaní

Smernica o uznávaní definuje činnosti a povolania, na ktoré sa vzťahuje, buď konkrétne (šesť zdravotníckych povolaní a povolanie architekt v rámci uznávania na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu a ďalšie priemyselné, obchodné alebo remeselné činnosti v rámci uznávania odbornej praxe), alebo prostredníctvom pojmu „regulované povolanie“, ktorý je kľúčovým faktorom vymedzenia vecnej pôsobnosti smernice v rámci všeobecného systému uznávania.

Podľa článku 3 ods. 1 písm. a) smernice o uznávaní je „regulované povolanie“ odborná činnosť alebo skupina odborných činností, ku ktorým prístup, ktorých výkon alebo jedna z foriem výkonu sú priamo alebo nepriamo, na základe legislatívnych, regulačných alebo správnych opatrení podmienené držbou osobitných odborných kvalifikácií. Toto ustanovenie špecifikuje, že najmä používanie profesijného titulu obmedzené legislatívnymi, regulačnými alebo správnymi opatreniami na osoby s danou odbornou kvalifikáciou stanovuje spôsob výkonu. Podľa článku 3 ods. 2 smernice o uznávaní za regulované povolanie sa považuje aj povolanie, ktoré vykonávajú členovia združenia alebo organizácie uvedenej v prílohe I tejto smernice.

Smernica sa vzťahuje na uznávanie odborných kvalifikácií na účely výkonu regulovaného povolania, vrátane slobodných povolaní, v pozícii samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj zamestnanca (článok 2 ods. 1 smernice o uznávaní). Nedotýka sa však uplatňovania obmedzení voľného pohybu pracovníkov, pokiaľ ide o zamestnávanie vo verejnej službe, podľa článku 39 ods. 4 ZES a obmedzenia slobody usadzovania, pokiaľ ide o činnosti, ktoré sú v členskom štáte spojené, čo i len príležitostne, s výkonom verejnej moci, podľa článku 45 ZES, ktorý sa týka najmä notárov (bod 41 odôvodnenia smernice o uznávaní).

top 3.2.2 Osobná pôsobnosť smernice o uznávaní

Pokiaľ ide osobnú pôsobnosť smernice, táto je výslovne vymedzená tak, že sa vzťahuje len na štátnych príslušníkov členských štátov, ktorí si želajú vykonávať regulované povolanie v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom získali svoje odborné kvalifikácie (článok 2 ods. 1 smernice o uznávaní).

Na základe Dohody o Európskom hospodárskom priestore a Dohody medzi Švajčiarskou konfederáciou na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na druhej strane o voľnom pohybe osôb sa smernica o uznávaní vzťahuje rovnako na štátnych príslušníkov zmluvných strán Dohody o Európskom hospodárskom priestore a štátnych príslušníkov Švajčiarskej konfederácie.

Podľa článku 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov \Ú. v. EÚ L 158, 30.4.2004, s. 77.\ bez ohľadu na štátnu príslušnosť majú rodinní príslušníci občana Únie, ktorí majú právo pobytu alebo právo trvalého pobytu v členskom štáte, nárok, aby sa tam zamestnali, alebo vykonávali samostatne zárobkovú činnosť.Podľa judikatúry Súdneho dvora sa na týchto rodinných príslušníkov rovnako vzťahuje komunitárny systém uznávania. \Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. mája 1986 vo veci č. 131/85, Emir Gül v. Regierungspräsident Düsseldorf. Zb. rozh. SD ES 1986, s. 1573.\

Smernica Rady č. 2003/109/ES o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, \Ú. v. EÚ L 16, 23.1.2004, s. 44.\ zaručuje osobám z tretích krajín s dlhodobým pobytom na území členského štátu okrem iného rovnaké zaobchádzanie ako v prípade štátnych príslušníkov členských štátov vo vzťahu k uznávaniu profesionálnych diplomov, osvedčení a iných kvalifikácií, v súlade s vnútroštátnym právom. \Článok 11 ods. 1 písm. c) smernice č. 2003/109/ES.\

Držitelia povolenia na pobyt podľa smernice Rady č. 2005/71/ES o osobitnom postupe prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vedeckého výskumu \Ú. v. EÚ L 289, 3.11.2005, s. 15.\ majú právo, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi, pokiaľ ide o uznávanie diplomov, osvedčení a ostatných odborných kvalifikácií v súlade s príslušnými vnútroštátnymi postupmi. \Článok 12 písm. a) smernice č. 2005/71/ES.\

Podľa článku 27 ods. 3 smernice Rady č. 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany \Ú. v. EÚ L 304, 30.9.2004, s. 12.\ sú členské štáty povinné zaistiť rovnaké zaobchádzanie medzi príjemcami postavenia utečenca alebo doplnkovej ochrany a štátnymi príslušníkmi v súvislosti s existujúcimi postupmi uznávania zahraničných diplomov, osvedčení a iného dôkazu o oficiálnych kvalifikáciách.

Podľačlánku 17 ods. 1 smernice Rady č. 2004/114/ES z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby \Ú. v. EÚ L 375, 23.12.2004, s. 12.\študenti mimo svojho študijného času, a ak pravidlá a podmienky uplatniteľné na príslušnú činnosť v príslušnom hostiteľskom členskom štáte neustanovujú inak, oprávnení zamestnať sa a môžu vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. b) smernice Rady č. 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny \Ú. v. EÚ L 251, 3.10.2003, s. 12.\ rodinní príslušníci garanta (t.j. štátneho príslušníka tretej krajiny oprávnene sa zdržiavajúceho v členskom štáte, ktorý žiada alebo rodinní príslušníci ktorého žiadajú o zlúčenie rodiny, aby s ním boli spojení) majú rovnaký nárok na prístup k zamestnaniu a samostatnej zárobkovej činnosti ako garant.

Komunitárny systém sa teda vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ak sú:

  1. rodinnými príslušníkmi občanov Únie, ktorí majú právo pobytu alebo právo trvalého pobytu v členskom štáte podľa smernice č. 2004/38/ES,
  2. osobami s dlhodobým pobytom na území členského štátu podľa smernice č. 2003/109/ES,
  3. držiteľmi povolenia na pobyt vydaného na účely vedeckého výskumu podľa smernice č. 2005/71/ES,
  4. utečencami alebo osobami, ktorým bola poskytnutá doplnková ochrana podľa smernice č. 2004/83/ES,
  5. študentmi v zmysle smernice č. 2004/114/ES,
  6. rodinnými príslušníkmi štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava v členskom štáte a ktorý žiada alebo rodinní príslušníci ktorého žiadajú o zlúčenie rodiny, aby s ním boli spojení, v zmysle smernice č. 2003/86/ES.

top 3.2.3 Pôvod dokladov o odbornej kvalifikácii

Treťou podmienkou aplikácie smernice o uznávaní na uznanie konkrétneho dokladu o odbornej kvalifikácii je jeho pôvod. Podľa článku 1 smernice o uznávaní táto smernica upravuje uznávanie odborných kvalifikácií získaných v jednom alebo viacerých členských štátoch.

Doklad o formálnej kvalifikácii je v článku 3 ods. 1 písm. c) smernice o uznávaní vymedzený ako diplom, vysvedčenie alebo iný doklad, ktorý vydal orgán členského štátu určený v súlade s legislatívnymi, regulačnými alebo správnymi opatreniami tohto členského štátu, a potvrdzujúci úspešné skončenie odbornej prípravy získanej predovšetkým v Spoločenstve.

Uznávanie odborných kvalifikácií na základe smernice o uznávaní sa teda týka dokladov o kvalifikácii, ktoré vydal členský štát a ktoré potvrdzujú vzdelanie získané predovšetkým na území členských štátov Podmienkou aplikácie komunitárneho systému uznávania na uvedené kategórie štátnych príslušníkov tretích krajín je, rovnako ako v prípade štátnych príslušníkov členských štátov, že svoju kvalifikáciu, resp. jej podstatnú časť, získali v členskom štáte. Ak teda štátny príslušník tretieho štátu, hoci patrí do jednej z uvedených kategórií, získal svoju kvalifikáciu výlučne mimo Európskej únie (spravidla vo svojom domovskom štáte), komunitárny systém uznávania sa na neho nevzťahuje.

Doklad o kvalifikácii, ktorý vydal tretí štát, je však v každom prípade relevantný, ak ho dobrovoľne uznal členský štát a žiadateľ na území tohto štátu absolvuje aspoň trojročnú prax. Podľa článku 3 ods. 3 smernice o uznávaní totiž doklad o formálnej kvalifikácii, ktorý vydala nečlenská krajina, sa považuje za doklad o formálnej kvalifikácii, ak má jeho držiteľ tri roky odbornej praxe v príslušnej oblasti na území členského štátu, ktorý uznal tento doklad o formálnej kvalifikácii podľa článku 2 ods. 2 smernice o uznávaní, osvedčený tým členským štátom.

Okrem situácie, keď migrant, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, získal svoju kvalifikáciu v treťom štáte, avšak zdržiava sa na území členského štátu, môže však nastať aj situácia, keď štátny príslušník členského štátu získal kvalifikáciu v treťom štáte a chce dosiahnuť jej uznanie v členskom štáte. Podľa článku 2 ods. 2 smernice o uznávaní každý členský štát môže povoliť štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí majú doklad o odbornej kvalifikácii, ktorý nezískali v tomto členskom štáte, vykonávať regulované povolanie na území tohto štátu v súlade s jeho právnymi predpismi. Podľa citovaného ustanovenia sú však členské štáty v prípade povolaní, na ktoré sa vzťahuje hlava III kapitola III smernice (uznávanie na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu), povinné rešpektovať pri tomto pôvodnom uznaní minimálne požiadavky na odbornú prípravu uvedené v tejto kapitole.

Pokiaľ bola odborná kvalifikácia už uznaná v jednom členskom štáte, vzniká otázka, či sú ostatné členské štáty povinné uznať túto kvalifikáciu na základe toho, že ju už uznal jeden členský štát. Touto otázkou pôvodu dokladov o vzdelaní sa zaoberal viackrát Súdny dvor vo svojej judikatúre. Napríklad vo veci Tawil-Albertini \Rozsudok Súdneho dvora z 9. februára 1994, vec C-154/93, Abdullah Tawil-Albertini v. Ministre des affaires sociales. Zb. rozh. SD ES 1994, s. I-451.\ žiadateľ, ktorý získal svoje vzdelanie v odbore zubná chirurgia v Libanone a ktoré bolo uznané v Belgicku, v Spojenom kráľovstve a v Írsku, sa domáhal uznania svojho vzdelania aj vo Francúzsku na základe toho, že už bolo uznané v iných členských štátoch. Súdny dvor však dospel k záveru, že komunitárny systém uznávania (v tomto prípade odvetvová smernica) sa týka len dokladov o vzdelaní vydaných v členských štátoch, a teda nijako nezaväzuje členské štáty, aby uznali doklady o vzdelaní z tretích štátov, aj keď boli uznané inými členskými štátmi. \Id., bod 11 a nasl.\

Táto zásada je výslovne vyjadrená v bode 12 smernice o uznávaní, podľa ktorého sa táto smernica týka uznávania odborných kvalifikácií členskými štátmi, ktoré boli získané v iných členských štátoch; netýka sa však uznávania členskými štátmi rozhodnutí o uznaní prijatých inými členskými štátmi podľa tejto smernice. Osoby, ktorých odborná kvalifikácia bola uznaná podľa tejto smernice, teda nesmú použiť toto uznanie v ich členskom štáte pôvodu na získanie práv, ktoré sa líšia od práv vyplývajúcich z odbornej kvalifikácie získanej v tomto členskom štáte, pokiaľ nepredložia dôkaz o tom, že získali dodatočnú odbornú kvalifikáciu v hostiteľskom členskom štáte.

Hoci sa smernica o uznávaní vzťahuje na uznávanie odbornej kvalifikácie získanej predovšetkým v členských štátoch, odborná kvalifikácia získaná v tretích štátoch nie je pri posudzovaní odbornej kvalifikácie žiadateľa, na ktorého sa smernica o uznávaní vzťahuje (t.j. spravidla občana Únie a len vo výnimočných prípadoch občana tretieho štátu – pozri vyššie) irelevantná. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členský štát je povinný brať do úvahy nielen odbornú kvalifikáciu žiadateľa, ktorú získal na území členského štátu, ale aj doklady o formálnej kvalifikácii, ktorú získal žiadateľ v treťom štáte. \Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 2000, vec C-238/98, Hugo Fernando Hocsman v. Ministre de l'Emploi et de la Solidarité. Zb. rozh. SD ES 2000, s. I-6623.\ Povinnosť hostiteľského členského štátu prihliadať na znalosti, ktoré žiadateľ získal v priebehu svojej odbornej praxe v treťom štáte, je výslovne zakotvená v článku 14 ods. 5 smernice o uznávaní.

top 3.3 Systémy uznávania odborných kvalifikácií

Smernica o uznávaní rozlišuje tri systémy uznávania odborných kvalifikácií:

  1. všeobecný systém uznávania dokladov o odbornej príprave (kapitola I hlavy III smernice),
  2. uznávanie odbornej praxe (kapitola II hlavy III smernice),
  3. uznávanie na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu (kapitola III hlavy III smernice).

Všeobecný systém uznávania dokladov o odbornej príprave možno charakterizovať ako „kvalifikované vzájomné uznávanie“, uznávanie odbornej praxe ako „nekvalifikované vzájomné uznávanie“ a uznávanie na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu ako „nekvalifikované vzájomné uznávanie kombinované s čiastočnou harmonizáciou“. \Chalmers, D., Hadjiemmanuil, C., Monti, G., Tomkins, A.: European Union Law. Cambridge: Cambridge University Press, 2007, s. 722.\ Predmetom kritiky takéhoto členenia povolaní však môže byť na jednej strane skutočnosť, že zaradenie jednotlivých povolaní do uvedených kategórií nie je založené na jasných dôvodoch, a na druhej strane tiež skutočnosť, že jednotlivé kategórie zahŕňajú široký okruh činností, s ktorými sú spojené ťažko porovnateľné požiadavky. \Ibid.\

V iných komunitárnych predpisoch však môžu byť zakotvené ďalšie systémy uznávania kvalifikácií (napríklad smernica č. 98/5/ES o uľahčení trvalého výkonu právnického povolania v inom členskom štáte ako v tom, kde bola získaná kvalifikácia). V prípade povolania advokáta je teda možné uznanie kvalifikácie na základe všeobecného systému uznávania zakotveného v smernici o uznávaní, ako aj uznanie kvalifikácie v rámci osobitného systému vytvoreného smernicou č. 98/5/ES.

top 3.3.1 Všeobecný systém uznávania dokladov o odbornej príprave

Všeobecný systém uznávania dokladov o odbornej príprave sa vzťahuje na všetky regulované povolania v zmysle definície uvedenej v článku 3 smernice o uznávaní. Vzťahuje sa však aj na povolania, ktoré sú súčasťou odvetvového systému, pokiaľ ide o uznanie dokladu o kvalifikácii získanej v treťom štáte [článok 10 písm. g) a článok 3 ods. 3 smernice o uznávaní]. Tiež sa použije v prípade, ak odborná kvalifikácia žiadateľa nezodpovedá požiadavkám stanoveným na komunitárnej úrovni, alebo ak žiadateľ nespĺňa stanovené požiadavky v prípade činností, ktoré sú predmetom uznávania na základe odbornej praxe. Všeobecný systém uznávania dokladov o odbornej príprave má teda v rámci komunitárneho uznávania odborných kvalifikácií ústredné a zastrešujúce postavenie (pozri aj bod 17 odôvodnenia smernice o uznávaní).

Všeobecný systém je založený na domnienke porovnateľnosti odborných kvalifikácií získaných v rôznych členských štátoch bez toho, aby bola zabezpečená koordinácia vnútroštátnych úprav, ako je to v prípade povolaní, na ktoré sa vzťahovali odvetvové smernice. Táto domnienka je vyjadrená v článku 13 ods. 1 smernice, ktorý ustanovuje, že a k je prístup k regulovanému povolaniu alebo výkon regulovaného povolania v hostiteľskom členskom štáte podmienený držaním osobitnej odbornej kvalifikácie, príslušný orgán tohto členského štátu povolí prístup k tomuto povolaniu alebo výkon tohto povolania za tých istých podmienok, aké sa vzťahujú na jeho štátnych príslušníkov, a to žiadateľom, ktorí sú držiteľmi osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnej kvalifikácii, ktorý vyžaduje iný členský štát na získanie prístupu a výkon tohto povolania na svojom území.

Ide však o vyvrátiteľnú domnienku, pričom dôkazné bremeno prináleží hostiteľskému členskému štátu. Tento môže preukázať, že existujú podstatné rozdiely týkajúce sa trvania alebo obsahu vzdelávania alebo prípravy medzi dokladmi o odbornej kvalifikácii žiadateľa a dokladmi, ktoré vyžaduje vnútroštátna úprava. Za podmienok uvedených v článku 14 môže členský štát použiť „kompenzačné mechanizmy“, ktoré možno vhodnejšie charakterizovať ako „nápravné mechanizmy“, pretože kompenzačnú funkciu má iba jeden z nich (adaptačné obdobie), zatiaľ čo druhý nástroj (skúška spôsobilosti) je v postate kontrolným nástrojom. \Pertek, J., op. cit., s. 7.\

Všeobecný systém uznávania vychádza z týchto piatich úrovní kvalifikácie uvedených v článku 11 smernice o uznávaní:

  1. osvedčenie o odbornej spôsobilosti vydané na základe školiaceho kurzu, osobitnej skúšky, výkonu povolania alebo na základe všeobecného základného alebo stredoškolského vzdelania,
  2. osvedčenie o úspešnom ukončení stredoškolského vzdelania všeobecnej, technickej alebo odbornej povahy,
  3. diplom, ktorý potvrdzuje úspešné ukončenie odbornej prípravy na úrovni vyššieho odborného vzdelania trvajúcej najmenej jeden rok alebo odbornej prípravy s osobitnou štruktúrou podľa prílohy II smernice,
  4. diplom potvrdzujúci úspešné ukončenie odbornej prípravy na úrovni vyššieho odborného vzdelania trvajúcej najmenej tri roky a najviac štyri roky,
  5. diplom, ktorý potvrdzuje, že držiteľ úspešne ukončil vyššie odborné vzdelanie trvajúce najmenej štyri roky .

Tieto úrovne, ktoré sa vytvoria len na účel použitia všeobecného systému, nemajú vplyv na vnútroštátne systémy vzdelávania a odbornej prípravy, ani na právomoc členských štátov v tejto oblasti (bod 13 odôvodnenia smernice o uznávaní).

Uznanie príslušného osvedčenia alebo dokladu vydaného v inom členskom štáte je možné, iba ak toto osvedčenie alebo doklad potvrdzuje úroveň odbornej kvalifikácie na úrovni, ktorá je aspoň rovnocenná úrovni bezprostredne predchádzajúcej tej úrovni, ktorá sa požaduje v hostiteľskom členskom štáte [článok 13 ods. 1 písm. b) smernice o uznávaní]. Táto klasifikácia úrovní vzdelávania teda určuje rozsah, v akom hostiteľský členský štát môže aplikovať kompenzačné mechanizmy podľa článku 14 smernice o uznávaní.

Podľa článku 14 ods. 1 smernice o uznávaní hostiteľský členský štát môže uložiť žiadateľovi, aby absolvoval adaptačné obdobie v dĺžke až tri roky alebo aby zložil skúšku spôsobilosti, ak:

  1. odborná príprava žiadateľa trvá najmenej o rok menej než odborná príprava, ktorú požaduje hostiteľský členský štát,
  2. odborná príprava žiadateľa obsahuje podstatne iné veci ako tie, ktoré pokrýva doklad o formálnej kvalifikácii, ktorý vyžaduje hostiteľský členský štát,
  3. ak sa v hostiteľskom členskom štátevyžaduje osobitná odborná príprava, ktorá obsahuje podstatne iné veci, ako tie, ktoré sú pokryté žiadateľovým osvedčením o odbornej spôsobilosti alebo dokladom o vzdelaní.

Hostiteľský členský štát môže uložiť žiadateľovi buď absolvovanie adaptačného obdobia alebo zloženie skúšky spôsobilosti – nemôže mu uložiť obe kompenzačné opatrenia. Žiadateľ má možnosť výberu medzi týmito opatreniami (článok 14 ods. 2 smernice o uznávaní). Táto možnosť výberu žiadateľa sa však nevzťahuje na povolania, ktorých výkon vyžaduje precíznu znalosť vnútroštátneho práva a vzhľadom na ktoré je poskytovanie poradenstva a/alebo pomoci týkajúcej sa vnútroštátneho práva podstatným a trvalým aspektom odbornej činnosti. V prípade týchto povolaní teda konkrétny kompenzačný mechanizmus môže žiadateľovi určiť hostiteľský členský štát (článok 14 ods. 3 smernice o uznávaní). Hostiteľský členský štát tiež rozhoduje o použití konkrétneho kompenzačného mechanizmu v ďalších osobitných prípadoch podľa článku 14 ods. 3 smernice o uznávaní alebo na základe výnimky povolenej Komisiou podľa článku 14 ods. 2 smernice o uznávaní.

V bode 15 odôvodnenia smernice o uznávaní sa však uvádza, že skúsenosti ukazujú, že ak sa od migranta žiada, aby si vybral medzi skúškou odbornej spôsobilosti a adaptačným obdobím, poskytuje to primeranú záruku, pokiaľ ide o úroveň odbornej kvalifikácie, a preto akákoľvek odchýlka z tohto výberu by mala byť odôvodnená naliehavou požiadavkou vo všeobecnom záujme.

Adaptačné obdobie je vymedzené ako výkon regulovaného povolania v hostiteľskom členskom štáte pod dohľadom kvalifikovaného príslušníka daného povolania, pričom takéto obdobie praxe pod dohľadom môže byť doplnené ďalšou odbornou prípravou. Toto obdobie praxe pod dohľadom podlieha hodnoteniu. Podrobné pravidlá, ktoré upravujú adaptačné obdobie a jeho hodnotenie, ako aj postavenie migranta pod dohľadom stanovuje príslušný orgán v hostiteľskom členskom štáte. Postavenie osoby v adaptačnom období pod dohľadom v hostiteľskom členskom štáte, najmä pokiaľ ide o právo na pobyt a povinnosti, sociálne práva a požitky, dávky a odmeny, stanovujú príslušné orgány v tomto členskom štáte v súlade s príslušnými právnymi predpismi Spoločenstva [článok 3 ods. 1 písm. g) smernice o uznávaní].Skúška spôsobilosti je vymedzená ako skúška obmedzená na žiadateľove odborné znalosti, vykonávaná príslušnými orgánmi hostiteľského členského štátu s cieľom vyhodnotiť schopnosť žiadateľa vykonávať regulované povolanie v tomto členskom štáte. Aby sa umožnil výkon tejto skúšky, príslušné orgány vypracujú zoznam predmetov, ktoré na základe porovnania vzdelania a odbornej prípravy požadovanej v členskom štáte so vzdelaním a odbornou prípravou, ktoré dostal žiadateľ, nie sú zahrnuté v diplome alebo inom doklade o formálnej kvalifikácii, ktorého je žiadateľ držiteľom. Smernica zdôrazňuje, že pri skúške spôsobilosti je potrebné vziať do úvahy, že žiadateľ je kvalifikovaným odborníkom v domovskom členskom štáte alebo v členskom štáte, z ktorého prichádza. Skúška zahŕňa predmety, ktoré sa vyberajú z predmetov na zozname, znalosť ktorých je podstatnou podmienkou výkonu tohto povolania v hostiteľskom členskom štáte. Súčasťou skúšky môžu byť aj znalosti odborných predpisov uplatniteľných na príslušné činnosti v hostiteľskom členskom štáte. Podrobné uplatňovanie skúšky spôsobilosti a postavenie žiadateľa v hostiteľskom členskom štáte, ktorý si želá pripravovať sa na túto skúšku spôsobilosti v tomto štáte, určujú príslušné orgány v takom členskom štáte [článok 3 ods. 1 písm. h) smernice o uznávaní].

Článok 14 ods. 5 však špecifikuje, že aplikácia kompenzačných mechanizmov musí náležite zohľadňovať zásadu proporcionality. Najmä ak má hostiteľský členský štát v úmysle vyžadovať od žiadateľa absolvovanie adaptačného obdobia alebo zloženie skúšky spôsobilosti, musí sa najprv uistiť, či znalosti, ktoré žiadateľ získal v priebehu svojej odbornej praxe v členskom štáte alebo v treťom štáte, sú takej povahy, aby úplne alebo čiastočne pokryli podstatný rozdiel v trvaní alebo obsahu odbornej prípravy v zmysle článku 14 ods. 4 smernice o uznávaní.

Smernica o uznávaní umožňuje tiež vytvorenie spoločných platforiem, ktoré by eliminovali potrebu kompenzačných opatrení. Spoločné platformy sú definované v článku 15 ods. 1 smernice o uznávaní ako sústava kritérií odbornej kvalifikácie, ktoré sú vhodné na kompenzovanie podstatných rozdielov, ktoré sa identifikovali medzi požiadavkami na odbornú prípravu pre dané povolanie, existujúcimi v rôznych členských štátoch. Tieto podstatné rozdiely sa identifikujú porovnaním trvania a obsahu odbornej prípravy v najmenej dvoch tretinách členských štátov, vrátane všetkých členských štátov, ktoré toto povolanie regulujú. Rozdiely v obsahu odbornej prípravy môžu vyplývať z podstatných rozdielov v rozsahu odborných činností.

Spoločná platforma je teda skupina kritérií, ktoré umožňujú kompenzovať najširšie spektrum podstatných rozdielov, ktoré boli zistené medzi požiadavkami na odbornú prípravu v najmenej dvoch tretinách členských štátov, vrátane všetkých členských štátov, ktoré toto povolanie regulujú. Medzi týmito kritériami môžu byť napríklad také požiadavky ako dodatočná odborná príprava, adaptačné obdobie praxe pod dohľadom, skúška odbornej spôsobilosti alebo predpísaná minimálna úroveň odbornej praxe, alebo kombinácie týchto požiadaviek (bod 16 odôvodnenia smernice o uznávaní).

Tieto spoločné platformy môžu predložiť Komisii členské štáty alebo profesijné združenia, alebo organizácie, ktoré sú reprezentatívne na vnútroštátnej a európskej úrovni. Ak Komisia po porade s členskými štátmi dospeje k názoru, že návrh spoločnej platformy uľahčuje vzájomné uznávanie odbornej kvalifikácie, môže predložiť návrhy opatrení určených na prijatie (článok 15 ods. 2 smernice o uznávaní). Ak bude žiadateľova odborná kvalifikácia spĺňať kritériá stanovené v tomto opatrení, hostiteľský členský štát sa vzdá uplatnenia kompenzačných opatrení podľa článku 14 smernice o uznávaní.

Všeobecným systémom uznávania však nie je dotknutá možnosť členského štátu uložiť každému, kto vykonáva na jeho území akékoľvek povolanie, osobitné požiadavky odôvodnené uplatnením profesijných pravidiel opodstatnených všeobecným verejným záujmom, ktoré sa týkajú napríklad organizácie povolania, profesijných noriem, vrátane etických noriem a dozoru a zodpovednosti (bod 11 odôvodnenia smernice o uznávaní).

top 3.3.2 Uznávanie odbornej praxe

Systém uznávania odbornej praxe, ktorý vychádza z tretej všeobecnej smernice č. 1999/45/ES, sa vzťahuje na činnosti, ktoré sú uvedené v prílohe IV smernice o uznávaní (napr. výroba textilu, kožiarsky priemysel, ropný priemysel, elektrotechnika, stavebníctvo), na výkon ktorých sa vyžadujú všeobecné, obchodné alebo odborné vedomosti a schopnosti. Ak sú splnené podmienky výkonu týchto činností uvedené v článkoch 17, 18 a 19 smernice o uznávaní, ktoré sa týkajú najmä trvania výkonu týchto činností, hostiteľský členský štát automaticky uzná predchádzajúci výkon činnosti v inom členskom štáte za dostatočný dôkaz týchto vedomostí a schopností (článok 16 smernice o uznávaní).

top 3.3.3 Uznávanie na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu

Tretí systém uznávania odborných kvalifikácií, ktorý je založený na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu, je výsledkom odvetvového prístupu, na základe ktorého boli v rokoch 1975 až 1985 prostredníctvom smerníc harmonizované požiadavky na odbornú prípravu v povolaniach lekár, zubný lekár, veterinárny lekár, pôrodná asistentka, sestra, farmaceut a architekt. Tento systém spočíva v definovaní minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu pre výkon týchto povolaní na komunitárnej úrovni, čo umožňuje automatické uznávanie odborných kvalifikácií získaných v rôznych členských štátoch (článok 21 ods. 1 smernice o uznávaní). Vzhľadom na záväznosť takto definovaných požiadaviek možno považovať odbornú kvalifikáciu získanú v rôznych členských štátoch za \Id., s. 5.\

Automatické uznávanie na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu sa týka povolaní lekár, zubný lekár, veterinárny lekár, pôrodná asistentka, sestra, farmaceut a architekt. Ustanovenia upravujúce systém automatického uznávania obsahujú podrobnú úpravu odbornej prípravy, výkonu odborných činností a nadobudnutých práv týkajúcich sa týchto povolaní. Právna úprava uznávania odbornej prípravy architektov má v porovnaní so šiestimi zdravotníckymi povolaniami určité špecifiká, ktoré vyplývajú z heterogénnosti vnútroštátnych úprav a najmä zo skutočnosti, že v niektorých členských štátoch sa na činnostiach, ktoré vykonávajú v iných členských štátoch architekti, podieľajú inžinieri. \Id., s. 7.\

top 3.4 Podmienky výkonu povolania v inom členskom štáte

Uznanie odbornej kvalifikácie zo strany hostiteľského členského štátu možňuje príslušnej osobe získať v tomto členskom štáte prístup k rovnakému povolaniu ako povolanie, pre ktoré je kvalifikovaný v domovskom členskom štáte, a vykonávať ho v hostiteľskom členskom štáte za tých istých podmienok ako jeho štátni príslušníci (článok 4 ods. 1 smernice o uznávaní).

Pokiaľ ide o znalosť jazykov hostiteľského členského štátu, smernica o uznávaní síce ustanovuje, že osoby využívajúce uznávanie odbornej kvalifikácie musia mať znalosť jazykov potrebnú na výkon povolania v hostiteľskom členskom štáte (článok 53 smernice o uznávaní), ale nešpecifikuje, či a ako hostiteľský členský štát môže splnenie tejto podmienky overiť.

Ďalšou dôležitou otázkou súvisiacou s výkonom povolania v inom členskom štáte je otázka používania profesijných a akademických titulov. Článok 52 smernice o uznávaní ustanovuje, že ak sa v hostiteľskom členskom štáte používanie profesijného titulu týkajúceho sa činností príslušného povolania reguluje, štátny príslušník iného členského štátu, ktorý je oprávnený na výkon regulovaného povolania na základe oddielu III, používa profesijný titul hostiteľského členského štátu, ktorý zodpovedá tomu povolaniu v tom členskom štáte, a používa všetky súvisiace iniciálky. Ak sa povolanie v hostiteľskom členskom štáte reguluje združením alebo organizáciou v zmysle článku 3 ods. 2 smernice o uznávaní, štátny príslušník členského štátu nemá právo používať profesijný titul, ktorý vydáva táto organizácia alebo toto združene, ani jeho skrátenú formu, ak nepredloží dôkaz o tom, že je členom tejto organizácie alebo tohto združenia. Ak toto združenie alebo táto organizácia podmieňuje členstvo určitou kvalifikáciou, môže tak urobiť len za podmienok stanovených v tejto smernici, pokiaľ ide o štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí sú držiteľmi odbornej kvalifikácie.

Pokiaľ ide o používanie akademických titulov, článok 54 smernice o uznávaní ustanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté články 7 a 52, hostiteľský členský štát zabezpečí, aby sa príslušnej osobe poskytlo právo na používanie akademických titulov, ktoré získala v domovskom členskom štáte, a prípadne aj ich skrátenej formy, v jazyku domovského členského štátu. Hostiteľský členský štát môže požadovať, aby za titulom nasledovalo meno a adresa zariadenia alebo skúšobnej rady, ktorá tento titul vydala. Ak by sa akademický titul domovského členského štátu mohol v hostiteľskom členskom štáte zameniť s titulom, na ktorý sa v hostiteľskom členskom štáte vyžaduje doplnková odborná príprava, ktorú držiteľ titulu nedostal, hostiteľský členský štát môže od držiteľa titulu požadovať, aby používal akademický titul domovského členského štátu vo vhodnej forme, ktorú stanoví hostiteľský členský štát.

cheap adobe photoshop uk cheap adobe photoshop cs4 viagra på högkostnadsskydd är viagra receptfritt where to buy phenergan in australia buy ciprofloxacin online uk buy topamax in the uk where to buy duphaston in australia xenical orlistat buy online uk buy nexium online uk kjøpe cialis i spania where can i buy elavil online where can i buy clomid and serophene buy clomid and nolva zovirax buy no prescription